Honba za pozitívnymi pocitmi

„Pokiaľ by sa ľudia naučili iba jednu vec, a síce to, že sa nemusia obávať svojho vlastného prežívania života (svojich pocitov), iba tento samotný fakt by zmenil celý svet.“

Syd Banks

V posledných rokoch rozmachu osobnostného rozvoja sa ľudia slepo ženú za pozitívnymi pocitmi, za zlepšením finančnej situácie, za zdokonaľovaním svojich vlastností.

Samozrejme, že osobne nemám nič proti akémukoľvek vzdelávaniu, osobnostnému napredovaniu, či zlepšovaniu kvality svojho života. Je to prirodzený tok života, posúvať sa ďalej, rásť, tvoriť.

Mnohí ľudia však práve oblasť osobnostného rozvoja poňali ako kontinuálnu honbu za pozitívnymi pocitmi, za lepším zajtrajškom, za lepšou verziou samých seba.

V rámci osobnostného rozvoja sa ľudia snažia kontinuálne zlepšovať svoje vlastné „ja“, pretože nie sú so sebou spokojní, pociťujú potrebu vzdelávania a napredovanie z dôvodu, že ich súčasná verzia je nedostačujúca.

Tak ako každý zdravý človek pociťujeme široké spektrum pocitov. Osobne to vnímam tak, že ako keby ľudia od istého momentu ich života prestali „akceptovať“ pocity, ktoré sú pre nich nekomfortné, a začali sa zameriavať na to, aby v živote kontinuálne zažívali len a len pozitívne pocity.

Nedávno som mal krátky rozhovor s potenciálnym klientom, ktorý sa dlhšiu dobu venuje osobnostnému rozvoju a podľa jeho slov ešte nenašiel stratégiu, techniku, alebo prístup, ktorý by naplno splnil jeho očakávania. Mal záujem o „nápravu“ svojho emocionálneho života, pričom jeho cieľom v živote bolo nezažívať negatívne pocity. V úvode rozhovoru som ho doslovne šokoval, keď moja odpoveď na jeho otázku ako mu s tým môžem pomôcť bola: „Obávam, že nijako. Nie je život o tom, aby sme mali slobodu zažívať rôzne pocity?“

Presne tak isto ako keď sme boli malé deti, keď sme si naplno užívali náš život, bez akéhokoľvek hodnotenia našich pocitov, bez akéhokoľvek úsilia sme sa učili nové veci, a čo bolo na tom najlepšie, vo väčšine prípadov sme si tento proces aj naplno užívali. Boli sme prirodzeným spôsobom vtiahnutí do toku života.

Čo sa však zmenilo na tejto ceste? Prečo máme potrebu meniť naše pocity a doslovne sa naháňať iba za pozitívnymi pocitmi?

Osobne sa domnievam, že práve pohľad súčasného osobnostného rozvoja je príčinou mnohých frustrácií, depresií, či pretrvávajúcich pocitov menejcennosti. Je to zmýšľanie typu: „Som síce na správnej ceste, ale nie je to ešte ono. Musím viac pozitívne rozmýšľať, verím, že príde technika, alebo stratégia, ktorá mi konečne zaručí produktívny a šťastný život...“.

Čo ak nás naše dobré pocity nikdy neopustili? Čo ak sú stále našou prirodzenou súčasťou? Čo ak mentálne zdravie, odolnosť, motivácia, nadšenie.. atď. sú našim základným nastavením?

V priebehu nášho života si vytvárame rôzne vzorce myslenia, ktoré nás v mnohých prípadoch výrazným spôsobom limitujú. Čo ak máš vzorec myslenia, ktorý ti vraví, že to, čo máš nie je postačujúce? Že tvoja hodnota človeka nie je dostačujúca?

Práve to je jeden z podnetov, ktorý vedie ľudí za honbou za lepším životom. Za ilúziou, že príde niekto alebo niečo kto mu konečne zmení jeho život k lepšiemu. Človek sa kontinuálne ženie za touto ilúziou, za ilúziou života, že niečo alebo niekto v externom prostredí má dopad na jeho prežívanie.

Sprvoti môže byť nadšený z určitej techniky, prístupu, stratégie, postupom času však akoby jej účinok klesal... potom nastáva nekonečná naháňačka za novou technikou, stratégiou, nástrojom, ktorý mu zaručí úspešný a produktívny život.. existujú rôzne techniky, ktoré ti krátkodobo môžu spôsobiť pozitívny pocit, ale vyžaduje si to kontinuálnu prácu, neskutočnú silu vôle, čo z dlhodobého hľadiska vedie často k vyhoreniu...

Je však potrebné robiť niečo pre to, aby som v živote zažíval dobré pocity a bol som úspešný?

Vo svete osobnostného rozvoja sa traduje, že úspech je len a len o tvrdej práci. V mojom modeli sveta to vnímam inak... Je potrebné samozrejme poctivo pracovať, ale ak robím prácu, ktorá ma baví, nevnímam to ako tvrdú prácu... nevnímam to ako náročnú povinnosť, ktorá stojí za finálnym úspechom...

Mnoho úspešných ľudí je frustrovaných práve pre to, že ich nenaplňovala cesta za ich úspechom. Domnievali sa, že keď splnia vysnívaný cieľ, potom už môžu v pokoji relaxovať a užívať si život... akosi sa však vysnívaný pocit nedostavil... to je práve problém tzv. toxických cieľov: „budem šťastný, ak...“.

Prečo by som nemohol byť šťastný a spokojný už teraz? Potrebujem na to splnenie určitého cieľa? Ja osobne vnímam cieľ ako určitý nástroj na mojej ceste, nie ako niečo, od čoho sa odvíja môj úspech alebo neúspech v živote. Nástroj, ktorý mi má pomáhať na mojej ceste, nie naopak.

Mnoho ľudí sa domnieva, že ak sa nebudem snažiť kontinuálne zlepšovať, stanovovať si ciele a tieto ciele napĺňať, potom som vystavený osobnostnej stagnácii a strate motivácie. Toto je presne záver, ktorý pochádza z nášho EGA.

Čo ak máš všetko potrebné na to, aby si sa kedykoľvek zobudil z tejto ilúzie a začal si život podľa svojich predstáv? Čo ak ti stačí vedieť ako funguje život? Ako si od momentu do momentu vytvárame realitu? Čo ak práve toto nedorozumenie ti bráni, aby si žil život po akom túžiš? Život bez strachu a vyhýbania sa určitým emóciám?

Odpoveď na tieto otázky tkvie v porozumení, nie robení.... A dobrá správa je tá, že toto porozumenie je stále našou súčasťou, nikdy nás neopustilo... len je dočasne pokryté našim osobným myslením... osobným myslením, ktoré je živené ilúziou života z „vonka – dovnútra“.

Keď uvidíš na hlbšej úrovni skutočnú príčinu našich pocitov, potom ti nedáva zmysel, aby si sa hnal za pozitívnymi pocitmi, či silou vôle pracoval na svojom „ja“... tento proces sa stane prirodzenou a nenútenou súčasťou tvojho života... presne tak isto ako keď sme boli malé deti- keď sme sa učili a objavovali nové veci, plní nadšenia, odhodlania, motivácie, zvedavosti a prirodzených pozitívnych pocitov... atď.