Strach- zlý pán
V dnešnom krátkom článku si dovolím v krátkosti reagovať na súčasnú situáciu na Slovensku. Situáciu, ktorá bola vyvolaná úkladnou vraždou dvoch mladých ľudí: mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.
Slová jednoducho nedokážu vyjadriť tento násilný odchod dvoch mladých ľudí zo života...
Nechcem sa venovať detailom tohto prípadu, ani rôznym nepodloženým obvineniam, či dokonca vzbudzovať ďalšie nikam nevedúce dohady...
Mojím cieľom je poukázať na strach, ktorý sa zmocnil mnohých ľudí na Slovensku, práve po tejto strašnej
udalosti.
Je však strach emóciou, ktorá je primeraná pri takejto udalosti? Je to prirodzená reakcia? Ak áno, nemalo by nás to motivovať k činom, ktoré vedú k určitej náprave? Z reakcií rôznych medií ale aj napr. „priateľov“ na facebooku, sa dá vycítiť, že tomu v mnohých prípadoch tak nie je. Namiesto určitej mobilizácie, spolupatričnosti sa väčšina ľudí cíti touto situáciou paralyzovaná, pričom jej prirodzenými reakciami sa stali hnev, agresivita, bezmocnosť, či celková frustrácia a strach.
Dnes som sa stretol s dobrým kamarátom, s ktorým som sa dlhšie obdobie nevidel. Napriek tomu, že bol rád, že sme sa opäť stretli, nedokázal odtrhnúť oči od mobilu, nakoľko detailne sledoval a analyzoval každú jednú správu týkajúcu sa tejto situácie. Nechcel „riskovať“ to, že zmešká najnovšiu informáciu týkajúcu sa vyšetrovania tejto ohavnej vraždy. Nemohol si dovoliť, aby zostal čo i len na hodinu mimo mediálneho diania... Z človeka, ktorý bol pre mňa vždy inšpiráciou a osobou, ktorá bola schopná čeliť akýmkoľvek externým výzvam, sa stala osoba, ktorá bola doslovne paralyzovaná svojimi vlastnými myšlienkami.
Ilúzia, že naša bezpečnosť pochádza z toho, že sme informovaní o každom detaile tejto situácie, mnohých ľudí doslovne pripútala k TV, tabletom, počítačom či mobilným telefónom.
Vôbec teda nie je prekvapujúce, že podrobné nasledovanie každej správy sa stalo našim životom. Média a hlavne politici využívajú túto situáciu na propagandu, na to, aby zaujali čo najviac divákom a poslucháčov, často za účelom vytvorenia ešte väčšieho strachu a všeobecného napätia. Práve tento strach sa stal „marketingom“ rôznych politikov a politických strán, ktoré v tejto situácii sľubujú občanom najlepšiu fyzickú i morálnu ochranu. Strach je návykový, a presne to politici vedia...
Naša snaha o kontrolu „neznámeho“ za účelom, aby sme sa cítili bezpečne, nás paradoxne vedie k individuálnemu i kolektívnemu prežívaniu strachu... Na osobnej i spoločenskej úrovni sme sa stali doslovne závislí od strachu. A práve z emócie strachu nie sme schopní primerane reagovať na rôzne vonkajšie podnety, ktoré môžu viesť k náprave...
Nechcem v tomto článku popisovať čo je dobré, resp. zlé v tejto situácii robiť. Poukazujem iba na fakt, že strach nie je vôbec dobrým pánom, pričom výrazným spôsobom limituje naše vedomie, naše myslenie a teda aj naše správanie...
Faktom je, že nedokážeme zmeniť svet, keď v tom istom čase obviňujeme svet za naše pocity... a teda aj za pocity strachu...
